Write & Shoot: one

16. august 2018 at 11:12 | Lenar |  art
Rozhodla som sa, že obdobie, kedy som na blog pridala niečo zo svojej tvorby, niečo čím by som vám priblížila svoj život a to čo ma naozaj veľmi baví, už presiahlo akceptovateľnú hranicu. Tak som si teda povedala, že vám ukážem časť z niečoho čo volám "portrait session". Fotografia je mojou záľubou už naozaj veľmi dlho. Začalo to fotením kvetiniek na záhrade a momentálne to stojí pri portrétnej fotografii, ktorá ma baví zo všetkého najviac.
Namiesto toho aby som však do článku pridala len fotky a tým to ukončila, povedala som si že vám poviem niečo o mne a mojej ceste k foteniu, o svojich cieľoch a popri to popridávam fotky, na ktoré som aktuálne celkom hrdá (...po čase sa mi opäť prestanú páčiť).

Ku foteniu som sa dostala cez svojho otca, ktorý vždy rád podporoval práve dva moje záujmy - učenie sa jazykov a fotenie. Na jazykové kurzy som chodila od detstva a foťák som prvý krát držala v ruke...no už to bude aspoň 7 rokov dozadu by som povedala, možno aj viac. Štádium keď som fotila naozaj basic fotky u mňa trvalo veľmi dlho a keď sa na to pozriem spätne, nechápem ako tak dlho trvať mohlo lebo tie fotky boli hrozné. Dokonca si pamätám ako ma s nimi zobrali do klubu Fotografiu tu na blogu. Nuž, teraz keď to vidím, začínam pochybovať o mojom aj o ich úsudku (samozrejme robím si srandu, to bol vtedy pre mňa veľký úspech).

(fotené kamarátkou, áno toto som ja)

Táto fotka vyššie nepatrí medzi moju tvorbu, skôr niečo ako polotvorbu kedže mimo fotenia treba fotky aj upravovať, že? Tí z vás, ktorí ma sledujú na instagrame vedia, že upravovanie fotiek si naozaj naozaj užívam. Nuž ale späť k príbehu.
Po dlhom čase kvetiniek, som dostala aj svoju prvú zrkadlovku a začala fotiť ako divá úplné všetko. Stále som sa držala najmä prírody a nejaký tichučký hlas vo mne túžil aby sa moje fotky dostali do National Geographic. To viete, taký ten časopis kde sú fotky, ktoré odfotíte raz za život ak máte šťastie a musíte na to často precestovať polovicu sveta. Tento sen vo mne však umrel, keď som sa začala venovať viac športovej fotografii.

Určite viete že rada jazdím a je to viac menej jediný šport, ktorý robím naozaj pravidelne, nevynechala by som jeden jediný tréning a aj zlý deň v sedle je pre mňa lepší ako deň keď som mimo koní. Takže logicky sa časom moje dve záľuby museli nejako spojiť a ja som tak začala fotiť jazdecké preteky. Dodnes by som sa tomu rada venovala, ale bohužiaľ nemám čas na nejaké chodiť.

(50mm, canon 5d mark iii, editované s lightroomom)

A tak nejako som sa nakoniec dostala k foteniu ľudí. Úprimne, netuším kedy to začalo, ale baví ma to dodnes. Veľký vplyv mal na mňa, aspoň si to myslím, aj instagram. Vždy keď tam vidím tie nádherné fotky ľudí, som inšpirovaná a chcem spraviť niečo podobné alebo chcem urobiť fotku, ktorú budú ľudia rovnako obdivovať. Bohužiaľ, instagram fotky ľudí majú podľa môjho skromného názoru veľmi málo spoločné s niečím, čo by sa naozaj dalo nazývať portrétnou fotografiou. Človeka tam často nájdete otočeného chrbtom alebo tak aby mu bolo čo najlepšie vidno zadok či niečo iné. Netvrdím, že sa mi tieto fotky nepáčia, tie kde sú ľudia otočený chrbtom voči nejakej nádhernej prírode a pôsobia tam iba ako taký doplnok, mám naozaj rada a keby som chodila toľko na hory či na fotogenické miesta, rozhodne by som také fotky fotila tiež, avšak keď si otvoríte google tak vidíte, že portrétna fotografia je naozaj o niečom inom.


K týmto dvom fotografiám napíšem trošičku viac ako len poznámku do zátvorky. Áno, som na nich ja. To však neznamená, že nie sú moja tvorba. Byť fotografom je viac ako len cvaknutie jednej fotky. Túto vetu vám povie asi každý človek čo fotí, ale asi len málokedy vám ju vysvetlí. Od klasických portrétov, som sa dostala momentálne do štádia kedy chcem skúšať niečo kreatívnejšie, niečo čo vyvolá v človeku nejakú emóciu. Samozrejme to sa nedá vždy a najmä, len málokedy nájdete človeka, ktorý je ochotný spolupracovať na "projekte", pri ktorom by to bolo viac ako len úsmev na jednu peknú fotku. A preto som sa dostala k autoportrétom. Tieto dve k ním síce nepatria ale to vôbec nevadí. Pointa je, že autoportréty sú podľa mňa, naozaj niečo čo dokazuje schopnosť fotografa vytvoriť niečo pekné. Musíte mať nápad, musíte byť šikovný ako fotograf, tak aj "model" a najmä musíte mať trpezlivosť - obzvlášť keď nemáte vyklápací displej na foťáku a nevidíte čo fotíte, a nemáte ani diaľkovú samospúšť, čiže ste odkázaný na tú 10 sekundovú vo foťáku. Samozrejme, za autoportét sa dá považovať selfie, ale naozaj, čo taká selfie o vás povie?
K týmto dvom fotkám sa vyjadrím tak, že mať foťák na statíve, naklonený tak, že jedna chyba a padol by do vane plnej vody, nebola zrovna myšlienka ktorá by sa mi pozdávala, ale bol to jediný spôsob ako tú prvú fotku dosiahnuť. Tá druhá by už šla aj bez toho, ale tá bola spontánna. Jednoducho - mala som nápad, mala som techniku, mala som priestor, ale bohužiaľ som nebola ochotná riskovať keď šlo o ten foťák nad vaňou. A tak som musela zažiť to, čo zažíva asi každý človek, ktorý sa mi postaví pred objektív. Nepríjemný pocit stáť pred foťákom, ktorý riadi niekto iný a vidí na vás každú možnú chybu. Na fotenie som využila moju kamarátku. Kedže koncept, riadenie fotenia, editovanie či pózovanie sú moja tvorba, zatiaľ čo cvaknutie - čiže nastavenie foťáku aj mňa - bolo na kamarátke, bol to taký spoločný projekt a preto si myslím, že môžem povedať, že je to aj moja tvorba.

Fotenie je teda naozaj náročnejšie, ako to zo začiatku vyzerá, najmä keď chcete vytvárať niečo jedinečné, niečo pri čom si ľudia povedia wow, to je úžasná fotka. A aké sú moje ciele vo fotení? Nuž, rada by som sa naučila fotiť jedlo (prvé pokusy o čosi nižšie). To je naozaj náročná vec, kedže jedlo nie je človek, a asi vaše pokyny nebude počúvať ani keby ste naň kričali hodiny. Mimo toho by som chcela urobiť naozaj dobrú fotku v horách - čo je veľmi konkrétny cieľ ale keď vidím všetkých tých fotografov na instagrame, čo chodia na hory a robia úžasné fotky, mám chuť niečo podobné dokázať aj ja. Okrem toho by som chcela skusiť fotiť akty. Ach ja perverzák, že? Nie. Tak to naozaj nie je. Pre mňa je každé ľudské telo naozaj nádherné a fotiť ho tak, že by sa naň v tomto svetle pozeral každý, by bol obrovský úspech. A ako taký posledný cieľ - rada by som fotila pre Vogue. Akože je to taký v podstate basic cieľ, lebo kto by pre Vogue fotiť nechcel, ale fashion fotografia či fotenie dôležitých osobností, je niečo k čomu som sa zatiaľ nedostala a veľmi by som to chcela skúsiť a byť v tom dobrá.

(fotené k príležitosti prvého pokusu pečenia cupcake-ov s mojou kamarátkou/budúcou spolubývajúcou, 50mm, lightroom)

A kedže predpokladám, že by sa niekto chcel opýtať čo za foťák mám a podobné záležitosti tak to poviem rovno teraz.
Na všetky portrétne fotky používam jeden jediný objektív a to Canon 50mm f/1.8. Pôvodne som chcela spraviť fotenie iba s 50mm objektívom mojim dlhodobým projektom, avšak stalo sa z toho niečo, čo proste funguje stále a považujem to za normálnu záležitosť. Môj foťák je Canon 5D Mark III a k nemu mám ešte dva objektívy Canon 24-105mm f/4 a Canon 70-200 f/4. Ten prvý nepoužívam takmer vôbec, hoci je veľmi všestranný a ten druhý používam najmä pri športe.

(50mm, editované s vsco (myslím že hb1/hb2 filter), jedno z prvých portrétnych fotení čo som kedy mala)

Dúfam, že sa vám tento článok páčil a tiež, že vás neunudil k smrti, kedže je naozaj dosť dlhý. Ak by ste na mňa a moje fotenie mali akékoľvek otázky, vždy sú tu komentáre alebo prípadne keď chcete tak na insta mi napíšte. A pokiaľ by ste chceli so mnou ísť niekedy fotiť - Bratislava/Brno - dajte vedieť. Nepýtam si za to peniaze, ale len príjemnú spoločnosť na zmrzline, koláčiku či chai latte pred alebo po fotení.

Lenar
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 veronikahaj | Web | 16. august 2018 at 13:50 | React

Krásný článek a díky za něj. Ja fotim dlouho ale porad jsem hrozny zacatecnik. Konecne jsem se odhodlala a zacinam chodit na kurzy a vzdelavat. se. Ale jak je videt je to běh na dlouhou trat a porad se sebou nejsi spokojena. A pritom fotis krasne, aspon podle me. Chtela bych se taky casem venovat foceni portrétů, ale ráda fotim také cestování, přírodu, město, street a podobne. Je to super zaliba. Jen me mrzi, ze jsem k tomu nedosla driv. Potrebovala bych asi nekoho, kdo by me vic osobne ucil a vedl. Dale nemam moc zkusenosti s programy na upravu, verim ze to je jeste tezsi nez jit a fotku vycvaknout, a vzdy jsem vedela ze bych chtela fotit a fotit dobre, a ne jen na automat, ale pohrat si s kompozicí, ale trvalo mi nez jsem se k tomu dostala. Nekdy si rikam jak jsem se blbec mela zacit ucit driv, a co ted. ale nevzdavam se. a ucim se :) a bavi me to. :) a ty fotis opravdu moc pekne. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama