Jazdecký denník: Ako som sa dostala k drezúre?

24. february 2018 at 11:38 | Lenar |  riding diary

Po týždni ticha som sa konečne rozhodla o čom bude môj nasledujúci článok. Nechcela som ho opäť robiť o jazykoch, hoci môžem povedať, že som na svoje pokroky určite hrdá. Ako ďalšie som sa teda rozhodla odhaliť vám ďalšiu stránku môjho života - kone a jazdectvo. Vzhľadom na to, že som posledné 3 týždne na koni nesedela (kedže môj parták kríva a potrebuje oddych), som si povedala, že vám priblížim moju cestu k drezúre.

Začnime teda na začiatku - ako som sa dostala k jazdeniu. Od malička som kone milovala. Mojím snom od 2 rokov, bolo dostať pod stromček krabicu s mašličkou, v ktorej by sa nachádzal môj vlastný kôň. Nepýtajte sa ma prečo, ale naozaj som si predstavovala tú krabicu POD stromčekom a v tej krabici VEĽKÉHO koňa. Rozmery stromčeka aj krabice by boli asi trošičku nereálne ale to mi ako dieťatu neprekážalo. Tento sen dodnes pretrváva, avšak s pribúdajúcim vekom, si začínam uvedomovať, že vlastnenie koňa nie je také jednoduché. Keď som mala 9 rokov, môj veľký sen sa splnil, len v trošku inom prevedení. Pod stromčekom som našla poukaz na jazdecký kurz a jazdeckú prilbu. Dodnes si pamätám na môj krik, plač a smiech v jednom. Nikdy v živote som nebola tak šťastná ako vtedy a ako to tak teraz píšem, pri spomienkach na tento moment mám slzy v očiach.

Tam teda začala moja cesta. Vtedy som ešte netušila čo drezúra je a už určite som ju nechcela robiť. Mojím snom bol parkúr. Skákať cez vysoké prekážky a mať pocit že letím. Dlhé, dlhé roky som v tomto aj pokračovala. Počas mojej jazdeckej cesty som vystriedala mnoho rôznych klubov, za čo sa celkom hanbím ale vždy som na to mala dobrý dôvod. Jeden sa presťahoval do inej dediny, v jednom bolo na tréningoch 10 ďalších ľudí a v istom momente som prestala robiť pokroky, kedže tréningy boli stále o tom istom, do jedného sa mi ťažko dostávalo (kedže mám vodičák ale nemám auto) a ten ďalší sa venoval najmä parkúru. Vždy keď som klub menila, mi to bolo veľmi ľúto ale nuž, taká bola moja cesta.



Ten, v ktorom som prestala robiť pokroky, som mala veľmi rada. Neskutočne nádherný klub, keby som vám povedala meno, mnohý z vás by ho určite poznali, avšak nejdem tu hádzať na žiadny nejakú špinu a preto ho nebudem menovať. Počas tréningov tam, som začala prvý krát naozaj skákať. Okrem jazdeckej školy tam však chodil do haly aj jeden drezúrny jazdec s jeho nádherným koňom. Vždy keď som mala možnosť, som očkom pozerala na to ako trénuje a čo je schopný s tým koňom urobiť. Zamilovala som sa do drezúry a od toho dňa som vedela, že je to to čo chcem robiť. Začala som tak hľadať drezúrny klub (a našla som ho, to je ten kam sa mi ťažko dostávalo bez auta). V tom klube som si po dvoch mesiacoch spravila aj svoju jazdeckú licenciu, aby som mohla začať súťažiť - no k tomu som sa do dnešného dňa nedostala. Mala som ten klub rada, ľudia tam boli veľmi priateľskí, trénerka bola veľmi šikovná a milá a myslím si, že som sa tam dosť naučila. Vyskúšala som si tam jazdiť veľa rôznych koní a našla svojich dvoch obľúbencov. Od skutočnej drezúry to však malo ďaleko a keď som tento klub nadobro opustila (aj napriek tomu, že ho mám stále zapísaný v jazdeckej licencii), našla som jedného dňa inzerát na tréningy s koňom, ktorý má veľmi slušný drezúrny výcvik, tzv. schoolmaster. Na schoolmasteroch sa učia ľudia cítiť ten správny pohyb, naučia sa vidieť čo presne chcú robiť a naučia sa to aj robiť. Predtým som si vždy hovorila - ach tá má koňa, ktorý to vie, jej tam stačí len sedieť. Zistila som však, že to nie je až taká pravda. Áno, je jednoduchšie mať koňa, ktorý vie urobiť to čo chcete urobiť, ale aj napriek tomu musíte vedieť aspoň trošičku ako na to.

Klub, v ktorom som teraz, a jazdím trénerkynho koňa menom A. (naozaj nechcem nič a nikoho menovať), som veľmi spokojná, no chýba mu tá správna atmosféra. Ľudia v ňom sú väčšinou naozaj dobrí jazdci, skáču si tam 1,5m a ani pri tom nemrknú, nachádzajú sa tam ľudia, ktorých práca je, že denne odjazdia 8 hodín na koni. S tými ľudmi sa nemôžem porovnávať, a najmä sa s nimi určite nemôžem a nechcem rozprávať. Väčšina z nich je totiž strašne argoantných a to vidno už podľa toho ako ignorujú pravidlá jazdenia v hale (tak ako máte pri šoférovaní prednosť z prava, tak máte pri jazdení isté pravidla vyhýbania sa v jazdiarni). Moja trénerka je však veľmi zlatý človek, za tie 4 mesiace čo som pod jej krídlami, som urobila väčší pokrok ako kedykoľvek predtým. Všetko mi dokáže perfektne vysvetliť a A. je kôň snov. Veľmi sa teším, keď sa s vami budem môcť podeliť o konkrétnejšie zážitky z tréningov a budem vám môcť A. lepšie predstaviť.

Dúfam že sa vám článok páčil, do komentárov mi môžete napísať napríklad akým športom sa venujete vy, či sa koní bojíte a či ste niekedy na nejakom sedeli.

Lenar
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Jeife | Email | Web | 24. february 2018 at 12:08 | React

Taky si pamatuju na svoji prvni prilbu ... to bylo krasny <3
Taky jsem vystridala dost klubu z podobnych duvodu jako ty. A nakonec jsem skoncila u starsich manzelu, kteri maji dva kone pro radost ...
Jeden z nich je "muj" Kubicek <3

2 Angie | Web | 24. february 2018 at 17:09 | React

Chcela by som sa naučiť jazdiť na koni, musí to byť skvelý pocit. V poslednej dobe som toho názoru. Donedávna som sa ešte o to nijako zvlášť nezaujímala no zmenila som názor. Vidno že to máš rada a naplna ťa to a to je hlavne ;)

3 Lucka | Email | Web | 24. february 2018 at 20:42 | React

Hezký článek. Já jsem na koni párkrát seděla, ale nikdy ne abych sama jela. Od mala jsme chodili za kamarádkou ve vedlejší vesnici a oni doma koně měli, takže jsme se o ně staraly a obdivovaly je, ale abych se sama jezdectví věnovala, k tomu jsem se nedostala. :-)

4 lenar | Web | 24. february 2018 at 22:41 | React

[1]: Verím že tak skončím aj ja v živote, s koníkmi pre radosť :D

[2]: Áno je to naozaj úžasný pocit vysadnúť do sedla. Nikdy ma to neomrzí. Ak sa ti podarí sa k tomu dostať, určite mi o tom povedz, veľmi rada si vypočujem tvoje zážitky :)

[3]: Aj staranie sa o koníkov je úžasná vec, tam si buduje človek asi najviac ten vzťah so zvieraťom :)

5 Elis | Web | 25. february 2018 at 11:50 | React

Nádherný článek, já jsem na koních jezdila a občas se ještě svezu. Mojí cestu jezdectví přerušil můj zdravotní stav, ale ni to mě neodradilo od toho, abych si na koně sedla nebo jen přišla pomazlit!
Nikdy jsem nejezdila nijak profi, mojí největší koňskou láskou byla klisna Jackie - příběh je možný najít u mě na blogu :)
Obdivuji všechny jezdce, kteří jezdí drezuru, jelikož si myslím, že bez vztahu nelze, aby bylo provedení naprosto úchvatné. Je velmi vidět, kteří jezdci jezdí stylem: Dobrý kůň - dobrý jezdec a pak ti, kteří mají s koněm vztah.
Kobylku jsem měla tedy skokově založenou, ale zase jsem měla čest v drezurní stáji.
Ať se ti s koňmi daří!! :*

6 BlondCliché | Web | 26. february 2018 at 15:22 | React

Psala jsi mi na blog o spřátelení, tak píšu, že souhlasím a jdu si tě hned přidat :)

Tohle je doslova perfektní koníček :) Na koni jsem jela jen když jsem byla malá a to mě ještě nějaká osoba vedla, takže o nějakém ježdění to určitě nebylo :D takže ti přeji ať se ti v jezdeckém klubu daří a hlavně ať jsi spokojená :)

7 Donomie | Web | 10. march 2018 at 23:00 | React

Mě to připomínalo trochu mě. Nejsem drezurní jezdec, spíše raději skáču, ale nejraději jsem venku. Ovšem poslední dobou k ní začínám mít zcela jiný vztah. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement